Čas ma dohnal...
Na jar 1979 Ali vyhlásil, že opúšťa ring, ale nasledujúci rok sa vrátil. Boxeri sú ako baletky, nevedia odísť včas. Chcel sa stretnúť s Larry Holmesom, svojím bývalým sparring partnerom, ktorý sa stal majstrom sveta. Holmes si dobre osvojil Aliho školu. Bol to výborný boxer, dobrý taktik s dobrým úderom. Bol v optimálnom veku na profesionála-heavyweighta, 30 rokov, keď mal už naozajstnú výdrž a sily ešte ako mladík.
V Aliho veril len on sám. Ex-šampión Floyd Patterson bol známy tým, že hovorí veľmi málo, ale trefne. Návrat Muhammada komentoval nasledovne: „Ali si tak premýva mozog, že začína veriť, že môže voľačo urobiť a zvyčajne sa mu to aj podarí. Ale prečistenie mozgu ťa neurobí znovu mladým."
Holmes mu drukoval: „Nepredávaj svoju hrdosť za peniaze. Nechaj svoje deti, aby sa tebou hrdili, pretože majú byť na čo hrdé. Ich otec je najväčší bojovník, ktorý kedy žil." Doktor Pacheco predpovedal nešťastie. Skoro 20 rokov ľudia, hľadiac na Aliho verili, že nemožné sa stáva skutočnosťou, že pokiaľ žije, zostáva nádej na víťazstvo. Napokon verejnosť ho ľúbila takého, aký bol: krikľúň, chvastúň, drzúň, no popri tom aj bohatier ducha a tela, poriadny človek a šľachetný súper.
No a teraz ide tento hrdina s tými istými vtipmi a bonmotmi s hlavou na klát. Hrdinu milujú, keď koná hrdinské činy a ešte viac, keď ide na vlastnú popravu. Preto teraz Aliho milovali najviac. Všetci chápali, že má asi také šance na víťazstvo, ako odsúdený proti katovi.
Zápas sa konal 2 októbra 1980 v Las Vegas. Chvíľu pred vstupom do ringu ali zaspal, čím dokázal že má nervy úplne v poriadku. Keď prišiel do ringu, mnohým sa zdalo, že sa tomuto
čarodejníkovi predsa len podarilo vrátiť čas - vyzeral prekvapivo mlado. No bol to len klam. Muhammad príliš rýchlo zhodil váhu a tým sa oslabil. Okrem toho si zafarbil šediny vo vlasoch, no tým neomladneš.
Prešlo len prvé kolo a už bolo všetko jasné. „Už nič nemám. Nič. Vedel som, že je to beznádejné. Všetko, o čom som mohol rozmýšľať bolo to, že je predo mnou ešte 14 kôl !" - povedal Ali po zápase.
Vynikajúci jab sa zmenil na unavené strkanie, pravá ruka bola lepšia, ale bolo to málo, málo, málo... Niekoľkokrát sa mu podarilo Holmesa nachytať pravým crossom, ale ten len mykal hlavou a znovu sa vrhal do útoku. V deviatom kole Ali dva razy odskočil od Holmesa, zohýbal sa a zakrýval si tvár rukami. Nebol to kryt, ale znak bolesti a zúfalstva. Obrovský Muhammad Ali sa podobal na plačúce dieťa. Nedalo sa na to pozerať.
Nikdy žiaden ring nevidel toľko plačúcich ľudí. Plakal Don King, plakal Angelo Dundee, ktorý strávil v jeho rohu 20 rokov, plakali všetci priatelia Aliho, plakalo pol sály. Do minulosti odchádzala epocha, odchádzal symbol viery: nakoniec ho aj tak porazili. A každý divák cítil, že porazili aj jeho. Po desiatom kole sa v rohu Aliho rozohral posledný akt drámy. Vzlykajúci Bundini sa snažil Dundeeho donútiť pustiť Aliho ešte do jedného kola. Celý od sĺz, Dundee zakričal : „Koniec! Ja tu rozhodujem. Nebude boxovať."
Ali nikdy nekapituloval, ani teraz nepovedal ani slovo. Len čo sa zápas skončil, zaplakal aj Holmes. Vrhol sa do rohu k Alimu a zreval na celú sálu: „Milujem ťa ! Vážim si ťa ! Môj dom je tvojím domom. Keď budeš hocičo potrebovať, len ma zavolaj a ja prídem !"
Sála zastonala. Ak by niekto pred 15 rokmi všetko toto predpovedal, považovali by ho za blázna. Ale kto si pamätal, čo bolo pred 15 rokmi ? Ak by si tu niekto skúsil byť škodoradostný, pravdepodobne by ho zlynčovali.
V celej tejto situácii si jedine sám Ali uchoval zdravú myseľ. Holmes, ešte stále stojaci v jeho rohu, povedal : „Nechcel som ti robiť bolesť." Ali sa slabo usmial a odpovedal : „Tak prečo si to robil?"
Holmes potom zašiel k Alimu do šatne a poprosil ho, aby mu sľúbil, že už nikdy nevojde do ringu. Ali parodoval seba samého a znovu ukázal, ako žiadal aby Holmes boxoval proti nemu. Larry sa zadúšal smiechom a v očiach mal znovu slzy. Potom odišiel.
O niečo vyše roka, 11 decembra 1981, Muhammad boxoval ešte raz, v mesta Nassau na Bahamách. Jeho protivníkom bol dobrý boxer Trevor Berbick. Zápas trval celých 10 kôl, ako bolo plánované, ale až v siedmom kole diváci videli aký-taký obraz pôvodného Aliho, bol to však len záblesk. Posledný.
Víťazstvo Berbicka nespochybňoval nikto, vrátane Aliho.
„Čas ma napokon dohnal," - povedal po zápase. Vtedy už trpel rečovými problémami a Parkinsonovou chorobou v začiatočnom štádiu. O niekoľko rokov ho spolu s rôznymi inými chorobami premení na ruinu.
No aj keď stratil svoju vonkajšiu podobu, aj keď sa zmenil na trasúcu sa huspeninu, Ali zostal sám sebou. Keď sa v Londýne, na prezentácii jeho životopisu, ktorý napísal Thomas Hauser, jedna žena stredných rokov pri pohľade na neho rozplakala, Muhammad k nej podišiel a povedal: „Netreba. Pán ma blahorečil. Mal som nádherný život a stále je dobrý. Teraz sa zabávam." Žena prestala plakať a usmiala sa.
Keď sa pohľad Hausera o niekoľko sekúnd zastavil na Alim, ten práve robil voľajaký nemysliteľný ksicht a hovoril vysokému a veľmi peknému černochovi: „Ako môžeš byť taký strašný! Si dokonca strašnejší ako Joe Frazier!" Chalan sa zadúšal od smiechu a podával knihu aby dostal autogram. Bohovia nepotrebujú náš súcit.
V 1996 roku mu zverili zapálenie olympijského ohňa v Atlante. Bol to zlý pohľad. Na moment sa zdalo, že Ali túto jednoduchú úlohu nezvládne, no on to dokázal.
