Nesmelý Floyd Patterson
Nesmelý Floyd Patterson
Ne, 2009-03-29
Sú ľudia, ktorí sú stvorení na to, aby robili zlo. Môžu vyrastať v dobrých rodinách a do času ich vnútro ostáva pod kontrolou. No potom im zhorí v hlave nejaká poistka a vtedy sa to začne ! Takých ľudí je veľmi veľa.
Sú ľudia, ktorí vyrastajú v podmienkach, ktoré sami o sebe kultivujú a produkujú zlo. Do času sa vyvíjajú v súlade s okolitým prostredím. No potom sa od nich špina odlúpne bezo zvyšku a stanú sa sami sebou. Takých ľudí je veľmi málo. Floyd Patterson bol jedným z nich.
Narodil sa 4 januára 1935 v mestečku Waco v Severnej Caroline, neskôr sa presťahoval do Brooklynu. Neameričania si myslia, že je to časť New Yorku. V skutočnosti je to úplne samostatné územie, pozostávajúce z množstva štvrtí, medzi ktorými často nie sú ani diplomatické vzťahy. Niektoré z nich predstavujú naozajstné zverince. V jednej z takých štvrtí vyrastal Floyd. Veľa rokov bol maloletým zločincom a pripravoval sa na dráhu mladého vlka zločineckého sveta, keď v polepšovni, na svoje veľké šťastie stretol trénera Cusa D'Amato.
D'Amato zvyčajne spomínajú ako trénera a adoptívneho otca Mike Tysona, no po prvý raz o ňom začali hovoriť práve v spojitosti s Pattersonom, avšak v dobe, keď sa stretol s Floydom, ho ešte nikto nepoznal. Napriek tomu D'Amato v poslednej chvíli dosiahol to, o čo sa škola a polícia pokúšali niekoľko rokov. Je možné, že Floydovi jednoducho po prvý raz ukázal, že existuje iný svet, v ktorom dobro nežobre u zla, ale bojuje s ním. A Patterson zostal v tomto svete navždy, pretože to bol jeho svet, zatiaľ čo v tom bývalom, možno to ani sám nevedel, bol vždy cudzincom.
Box podľa všetkého ešte nezažil taký rýchly vzostup. Patterson začal boxovať v 1949 roku alebo dokonca v 1950, no už v roku 1952 sa v Helsinkách stal najmladším olympijským víťazom v histórii, keď vyhral zlato vo váhovej kategórii do 75 kg. Floyd vtedy spôsobil ozajstnú senzáciu. Jeho finálový zápas s Rumunom Vasile Tita trval niečo viac ako minútu.
To vôbec nebolo zlé na 17 rokov. Okrem toho, mal peknú postavu, čím priťahoval ženské publikum a vyzeral neobyčajne efektne v ringu, čo mu prinieslo všeobecné sympatie bez ohľadu na pohlavie a vek divákov.
Prvé, čoho si u Floyda všimli všetci, ktorí ho videli, boli jeho fantasticky rýchle ruky a ukrutný ľavý hák, ktorým zakončoval väčšinu svojich zápasov. No mal ešte niečo. Cus D'Amato mu vštiepil štýl, ktorý nazval „obrana ku-ku" (peek-a-boo defense). Názov pochádza od hry, ktorú sa hrávajú s bábätkami : schovávajú si tvár do dlaní, potom tvár napoly odkryjú, hovoria „ku-ku" a znova sa schovajú.
Podstata tejto techniky je v tom, že počas útoku súpera sa boxer ako keby schováva za svoje ruku, nie štaticky, ale kývajúc sa zo strany na stranu a odtiaľ udierajú - odtiaľ názov. Amplitúda pohybov hlavy nie je priveľká a všetko sa robí vo výbušnom rytme. Okrem toho, boxer sa nie len kýve, ale sa aj pod údermi krčí. Výsledkom týchto pohybov je, že protivník nemôže „zasiahnuť cieľ" a stále udiera mimo. Ak sa aj niekedy trafí, úder skĺzne, pretože udiera nie po štatickom, ale pohyblivom cieli. Z toho istého dôvodu sa značne oslabuje aj sila úderu. Voľne zvesená hlava sa ľahko ukláňa dozadu a do strán, mimo úder. Pri tom, obrana „ku-ku" vôbec nie je obranou v pravom zmysle. Boxer, ktorý ju používa, neustále kontruje a udiera obidvomi rukami, pričom používa aj jednotlivé údery, aj kombinácie.
Je to zložitý štýl a vyžaduje dokonalú koordináciu. Nie je preto prekvapením, že sa našlo len veľmi málo boxerov, ktorí ju vedeli úspešne použiť. Floyd Patterson bol pravdepodobne prvým, ktorý ju mohol použiť nielen v jednotlivých epizódach, no aj počas celého zápasu. Presne tento nezvyčajný štýl dostal jeho protivníkov na Olympiáde v Helsinkách do slepej uličky. A ten istý štýl mu priniesol úspech v profesionálnom ringu.
Rozhodnutie urobiť z Pattersona majstra sveta v ťažkej váhe bolo dosť smelým. Problém bol v tom, že Floyd nikdy žiadnym heavyweightom nebol. V začiatkoch vážil 75 - 76 kg a v tých časoch bol dokonca limit light heavyweight 175 lb (79,4). Meral iba akýchsi 182 cm a mal aj tenké kosti. V tej dobe boxeri ešte nevedeli tak virtuózne hrať s váhou ako dnes a je možné povedať, že takí súčasní boxeri poloťažkej váhy ako Antonio Tarver, alebo dokonca borci strednej váhy ako Bernard Hopkins a Jermain Taylor sú svojimi mierami zrovnateľní s Pattersonom. Liezť do ťažkej s takými skromnými mierami bol veľký risk.
Floyd mal ešte jeden nedostatok. Nepríliš dobre, aby sme sa nevyjadrili hrubo, znášal údery. Vzhľadom k tomu, že sa jedná jednoducho o fyzickú vlastnosť, ktorá sa nedá odstrániť tréningom a smelosť tu tiež nepomôže, buď znášaš úder, alebo nie. „Obrana ku-ku" a vynikajúca obrana vôbec, pomáhali Floydovi vyhýbať sa vážnym ťažkostiam, no to boli zatiaľ jeho súpermi boxeri z poloťažkej. Ale čo bude v ťažkej ?
Možno významnú úlohu v tom, že sa Floyda rozhodli „pretlačiť" medzi heavyweightov, zohralo to, že v tejto váhovej kategórii vtedy panovalo nejaké bezvládie.
Možno si D'Amato myslel, že Patterson má na Marciana, hoci asi nie. Patterson so svojou sklenenou čeľusťou mal málo šancí na víťazstvo nad Marcianom s jeho vražedne silnými údermi a fenomenálnou výdržou. Hoci len raz, no trafil by Pattersona a to by bol koniec. Avšak v boxerských kuloároch bolo verejne známe, že Marciano má chronické bolesti chrbta, aj to, že jeho žena a matka si nepríliš rozumejú s jeho promotérom Alom Weillom a tiež to, že ho box už unavoval. Skrátka, nebolo príliš ťažké predpokladať, že Rocky čoskoro opustí ring, čo sa napokon aj stalo. 27 apríla 1956 Marciano vyhlásil, že končí svoju boxerskú kariéru. Cesta k trónu bola otvorená.
30 novembra 1956 Floyd Patterson nastúpil do zápasu o voľný titul ťažkej váhy proti poslednému Marcianovmu protivníkovi - Archie Moorovi, ktorého Rocky viac ako pred rokom knockoutoval v 9 kole.
Patterson a Moore vyzerali spolu v ringu dosť čudne. Floyd v tom čase nemal ešte ani 22 rokov a Archiemu už odbilo 43. Štyri roky predtým, v 1952 roku sa stal majstrom sveta v poloťažkej váhe a zostal ním až do 1960 roku ! S Marcianom sa pokúsil po prvý raz vybojovať titul v ťažkej váhe a teraz to robil znovu.
Avšak Patterson nebol iba dvakrát mladší ako Archie Moore, no aj dvakrát rýchlejší. A to bolo kľúčové pre víťazstvo Floyda. Prvé štyri kolá prevažne z dištancu ostreľoval Moora jabom a v piatom ho ľavým hákom poslal do ťažkého knockdownu. V podstate to bol už knockout, hoci Archie stihol vstať pred tým ako rozhodca odpočítal. No to predĺžilo zápas len o niekoľko sekúnd. Hneď prvý útok Pattersona mal za následok, že Moore padol na podlahu, hoci nič vážneho neschytal. A Patteroson, ktorému do 22 rokov chýbalo niečo vyše mesiaca sa stal najmladším šampiónom ťažkej váhy v histórii.
Vláda šampióna Pattersona nebola najdlhšia ani najslávnejšia, no napriek tomu veľmi výrazná. Už len ten samotný fakt bol veľkým úspechom. Tí, ktorí prichádzajú na trón po idoloch, to majú vždy ťažké a predchodca Pattersona - Marciano - bol idolom publika, navyše bielym, čo v Amerike tých čias malo kolosálny význam. Floyd samozrejme nemohol obsadiť miesto Rockyho v srdciach fanúšikov, no obsadil svoje, tiež nie zlé.
Tešil sa pomerne zvláštnej pozornosti, ktorú možno nazvať dobroprajným rešpektom. Idolom samozrejme nebol. Idoly so sklenenou bradou neexistujú a v tom čase o jeho tajomstve vedeli všetci. Po čase niekto spočítal, že len v šampiónskych zápasoch bol na podlahe 17 krát. Na druhej strane, v Amerike tradične najviac rešpektujú tých, ktorí sa dokážu postaviť z podlahy a vyraziť dušu z protivníka. Aby sme sa v tom ubezpečili, stačí si pozrieť ľubovoľný americký bojový film. A Floyd to pravidelne dokazoval v praxi. Čím viac padal, tým viac ho milovali, pretože aj tak víťazil. Okrem toho, vďaka svojím priemerným mieram nevyzeral ako príslušník nejakej inej rasy, čo ešte podčiarkoval vždy prítomný hanblivý úsmev.
Amerika ocenila jeho úprimnosť a úplnú absenciu krutosti. Keď knockoutoval súpera a videl, že je zle, sám išiel k nemu a pomáhal mu vstať a živo prejavoval účasť a záujem, dokiaľ nebolo jasné, že všetko je viac - menej v poriadku. Nebolo v tom nič hrané, žiadna faloš. Pattersona prezývali Hanblivý Floyd. Jeho uzavretosť niekedy hraničila s autismom. Bol chorobne ostýchavý a kategoricky nemohol nič hrať, navyše pred publikom. Preto všetci vedeli, že to čo robí, ide od srdca. Pretože to nemohlo ísť odnikadiaľ, iba odtiaľ.
V 1959 roku Patterson prehral svoj titul so Švédom Ingemarom Johansonnom. V treťom kole padal sedem krát, ako bábika. O tom, v akom stave sa vtedy nachádzal hovorí len jeden moment. Po prvom knockdowne Floyd stihol vstať predtým, ako rozhodca odrátal, no ktovie prečo si pomyslel, že knockdowne nebol on, ale Johanson, preto sa, ako to robí každý boxer v takom prípade, odobral do neutrálneho rohu, aby rozhodca mohol odpočítať súpera. Avšak Johanson sa vrhol za ním a udrel ho. Floyd padol znovu. Do konca kola padol ešte päť krát, dokiaľ nakoniec rozhodca nezastavil zápas, čo prísne vzaté, mal už dávno urobiť.
Americká všeobecná mienka sa po tom zápase trocha rozkolísala, nebolo jasné či treba fandiť svojmu porazenému negrovi, alebo cudziemu víťazovi - belochovi, no vybrala si aj tak negra. Bol to veľký obrat vo všeobecnom myslení. Vôbec, úlohu Pattersona v tom, ako sa vzťah k čiernym v Amerike postupne menil, často nedoceňujú. Pozéri a krikľúni sú vždy vidieť a počuť, a tí, ktorí pracujú ticho, zostávajú v tieni. Hanblivý Floyd tam pobýval skoro celý život. Avšak v 1960 roku v odvetnom zápase s Johansonom, reprezentoval Ameriku v boji s bielym cudzincom a donútil všetkých, aby mu fandili. Dá sa povedať, že bol jedným z tých, ktorí pripravili pôdu pre rasovú revolúciu v 60-tych, hoci sám by s tým asi nesúhlasil. Patterson nemal rád revolúcie, čo ešte zohrá v jeho živote veľkú úlohu.
Hanblivý Floyd vyhral odvetu s Johansonom. V piatom kole poslal Patterson svojím korunným ľavým hákom Švéda do knockoutu. Ležiacemu Johansonovi sa triasla noha, ako keby ju mal pod prúdom. Vrhli sa k nemu doktori a sekundanti. Priskočil k nemu aj Floyd. Keď sa švéd začal preberať, Patterson mu povedal : „Dám ti ešte jednu šancu, ako si ju ty dal mne." Hanblivý Floyd vždy držal slovo. V 1961 sa stretli po tretí raz a Floyd znova zvíťazil, hoci sám musel niekoľko ráz vstávať z podlahy. Bolo to jeho posledné veľké víťazstvo.
História Floyda Pattersona nie je ani tak históriou pekných víťazstiev, ako skôr históriou pekných prehier. Pričom v tých porážkach nebolo nič pekného, naopak, boli veľmi ponižujúcimi. Pekné na nich bolo to, ako ich Floyd prijímal.
Posledné roky šampiónstva Pattersona zatieňovala jedna figúra. Výraz "hlboko nešťastný človek" v pravom slova zmysle by bolo možné spojiť s Charlesom Listonom, prezývaným Sonny. Život ho trápil ako navonok, tak aj vo vnútri. Čo s ním neurobili hrozné situácie, ktoré ho v živote prenasledovali, to urobil on sám, pretože jeho duša bola plná temných síl. Bol zložitý človek, ale Amerika v ňom videla len urasteného kriminálnika, ktorý má tú drzosť zostávať neporazeným. Patterson mal ešte otvorený účet s Johannsonom, ale Listona dávno nazývali nekorunovaným šampiónom.
A tak raz, spoločnosť začala požadovať od Pattersona, aby sa popasoval s Listonom. Bieli nechceli vidieť na mieste svetového šampióna ťažkej váhy, kultovej osobnosti Ameriky, čierneho zločinca. Čierni tiež nechceli, aby bol Liston na vrchole, pretože vzťah k afroameričanom sa začal meniť a Sonny bol pre tento proces škodlivým. Celá krajina prikázala Nesmelému Floydovi knockoutovať tú obludu. Sám prezident Kennedy mu pri stretnutí povedal: "Floyd, dúfam, že vyhráš."
Patterson mal len splniť príkaz vlasti, no nemohol to jednoducho dokázať. Liston nebol len výborným boxerom, bol aj prirodzeným heavyweightom, pričom ešte aj z novej generácie, to znamená ešte mohutnejším. Naturálny middleweight so sklenenou čeľusťou s ním v ringu nemal čo robiť. Žiadna rýchlosť rúk ani obrana "ku-ku" ho nemohli zachrániť. Keď sa Cus D'Amato dozvedel, že Patterson podpísal kontrakt s Listonom, opustil jeho team. Nebola to zrada. Jednoducho chápal, že tentoraz nemôže pre svojho zverenca nič urobiť.
Teraz nie je čas spomínať na ten zápas. Stačí povedať, že Liston knockoutoval Pattersona už v prvom kole. Podľa legendy, ktorú Floyd teraz už nemôže ani potvrdiť, ani vyvrátiť, hanbil sa tak veľmi, že opustil sálu v tmavých okuliaroch a falošnej brade. Radili mu, aby zanechal box, ale on odmietol. Povedal, že by to bol zbabelý útek a rozhodol sa boxovať s Listonom odvetu. Opäť ho čakal knockout v prvom kole.
Nesmelému Floydovi sa nepodarilo zachrániť Ameriku. Podľa všetkého ho to krajne ťažilo. Tak či onak, v 1965 roku sa sám podujal zachrániť ju od ďalšej pohromy. Pohroma sa volala Muhammad Ali, predtým Cassius Clay. V 1964 roku porazil Listona, stal sa svetovým šampiónom, no pre svoju krajinu bol ešte väčšou nočnou morou ako jeho predchodca, pretože sa pridal k sekte "Čiernych moslimov" a stal sa ich rečníkom. Patterson, pravoverný katolík a tradicionalista, pred zápasom povedal, že tento zápas je krížová výprava cieľom ktorej je vrátiť titul šampióna v ťažkej váhe Amerike.
Muhammad, vášnivý v religióznych otázkach, ako väčšina neofitov, to prijal veľmi ťažko. Nazval Pattersona Králikom čo vlastne znamená "sraľo". Jedného krásneho dňa vtrhol do tréningového tábora Floyda s vrecom kapusty a mrkvy a urobil tam jedno zo svojich najsmiešnejších a najurážlivejších predstavení. V tejto situácii sa Patterson ukázal ako ozajstný gentleman - smial sa vtipom a stoicky prepúšťal hulvátske výpady okolo uší. Avšak ani smelosť, ani odolnosť mu nepomohli. 22 novembra 1965 prehral s Alim knockoutom v 12 kole. Muhammad sa zjavne vysmieval zmučenému Floydovi, dokiaľ ho to neprestalo baviť. Vtedy urobil bodku.
Najprekvapivejšie však bolo, že potom, keď Muhammadovi Ali odobrali titul za odmietnutie služby vo Vietname, Floyd bol medzi tými, ktorý sa postavili na jeho obranu. Bez ohľadu na religiózne a politické názory svojho bývalého protivníka, v štýle Voltaira, ktorého zrejme nikdy nečítal nástojil na tom, že Ali má právo tieto názory vyjadrovať a žiť v súlade s nimi. Zrejme chápal, že keď desiati pravoverní vášnivo bijú jedného vinníka, dobro a zlo si môžu vymeniť strany. A na strane takého dobra byť nechcel.
Ali sa mu poďakoval tak, že po návrate do ringu v 1972 roku zbil Pattersona ešte raz. Bol to posledný zápas Nesmelého Floyda. Celkovo za svoju kariéru získal 55 víťazstiev, z toho 40 knockoutom, utrpel 8 porážok a jeden zápas skončil nerozhodne.
Naďalej zostal viditeľnou a veľmi váženou osobnosťou vo svete boxu. Jeden boxerský činovník, pomerne veľký suchár, po jeho odchode do dôchodku povedal : "Floyd vždy veľmi málo hovoril. A ak nebolo čo robiť, jednoducho sedel a usmieval sa, no už len jeho prítomnosť akosi hriala."
Od 1995 roku bol Patterson predsedom Atletickej komisie štátu New York, no v 1998 utrpel stratu pamäti. Nemohol si spomenúť na Archie Moora, s ktorým v roku 1956 boxoval o titul, zabudol mená ostatných členov komisie a nedokázal si spomenúť na meno svojho sekretára. Ihneď po tom odišiel do dôchodku. Už nejaký čas trpel Alzheimerovou chorobou. S vekom ťažkostí pribúdalo. V posledných rokoch sa pridala rakovina prostaty a 11 mája odišiel.
Podľa materiálov A. Belenkogo
