Sonny Liston

Ktokoľvek, kto dal prezýyku Sonny Charlesovi Listonovi, mal pomerne sofistikovaný zmysel pre humor.

V podtexte slova Sonny (synček) v angličtine toto slovo znamená ešte aj slnečný, radostný Ale urastený čierny rabijak s kamennou tvárou, neopakovateľne nasupeným výrazom sa viac podobal na King Konga a absolútnu väčšinu svojich súperov porážal nielen svojím prvým úderom a už len pohľadom, ktorý keď zachytili, snažili sa už nie o víťazstvo, ale zväčša si želali jednoducho prežiť.

Charles Liston sa narodil v najbiednejšom kvartáli Little Rock, najbiednejšieho štátu Arkansas, 8 mája 1932, hoci žiadny dokument potvrdzujúci tento dátum neexistuje a neskôr mnohí jeho biografi tvrdili, že bol oveľa starší. Sám Sunny sa veľmi nerád vyjadroval k týmto rozhovorom. V roku 1962 povedal : Ktokoľvek povie, že nemám 30 rokov, nazýva moju mamu luhárkou." Opakovať svoje pochybnosti po takom vyhlásení nikto neskúsil, ale aj tak zostali.

V rodine bolo 25 detí jedného otca a dvoch žien, ktoré sa mali to nešťastie byť jeho ženami, raz jedna, potom druhá. Jeho otec, Tobi Liston, ktorý sa snažil pestovať bavlnu na prenajatej pôde, v skutočnosti nevedel robiť nič, okrem detí, ak pravda nebrať v úvahu, že ženy i deti neprestajne a neľútostne bil.

Keď mal Charlie, 24 dieťa v rodine 13 rokov, vzala jeho matka 12 detí a odcestovala do St. Louis, zanechajúc ostatné deti s otcom. Dodnes nie je jasné, akým systémom si vybrala deti. Jej vlastných detí bolo len 10, ostatné boli prvej ženy. To znamená, že zo sebou vzala aj niekoľko z tých, ktorým bola macechou, ale pritom nezobrala svojho vlastného syna Charlie.

Tým, ktorí ostali s otcom sa ušlo ešte viac. Bitky, ktoré sa pôvodne týkali 26 ľudí, teraz pripadali na 13. Najviac nenávidel Charlieho, ktorého bil prakticky každý deň, možno preto, že chápal, že čoskoro si to už nebude môcť dovoliť, pretože Charlie nerástol po dňoch, ale po hodinách. Stopy týchto bitiek mal Sonny na chrbáte po celý život. Ak sa niektorý deň stalo, že ho otec nebil, Charlie išiel za ním a pýtal sa : „Prečo si ma dnes nezbil?"

Nakoniec ho taký život omrzel a presťahoval sa k matke. Za tento čin ho aj začali prezývať Sonny a táto prezývka mu nahradila meno. Ale mimochodom, ktovie, či tento človek, ktorý sa zázrakom nestratil medzi nesčíselnými deťmi a pre ktorého jedna z najnepríjemneších otázok bola : Koľko máš rokov?, ktovie či mal vôbec meno ? Nie je to prázdna otázka. Niektorí jeho životopisci, ako napríklad korešpondent časopisu „Sports Illustrated" William Neck tvrdia, že nemal pocit vlastnej osobnosti. O mnoho rokov po smrti Listona, jeho blízky priateľ Jack MacKinny, boxer - amatér, ktorý svojho času pracoval ako športový korešpondent v novinách „The Philladelphia Daily News" pri spomienke na časy, keď bol Sonny majstrom sveta, povedal : „Sonny bol tak citlivý na otázku o svojom veku, pretože naozaj nevedel koľko má rokov. Keď novinári písali, že nemá 32, ale už 50, dotýkalo sa ho to viac, ako si všetci mysleli. Sonny nevedel, kto je. Chcel sa personifikovať a myslel si, že to, že sa stal majstrom

sveta mu to pomôže dosiahnuť."

Ale zatiaľ mal do šampióna ešte ďaleko. Matka sa pokúsila zapísať svojho znovu objaveného syna do školy. Kvôli úplnej negramotnosti ho poslali do prvej triedy a starší žiaci sa mu začali posmievať. Bil sa s nimi a potom úplne prestal chodiť do školy a celý čas trávil na ulici, kde mu jeho obrovská fyzická sila pomohla rýchlo sa presadiť. Naučil sa rýchlo vládnuť v prostredí, kde ho hocikedy mohli nie len zbiť, ale aj zastreliť. Mal asi šťastie. Hoci ak sa pozrieme na ďalší život Sonnyho, asi by sme zrejme mali povedať, že šťastie nemal.

Neustále sa bil a pravidelne ho brali na policajnú stanicu. Potom sa pokúsil vylúpiť reštauráciu a dostal podmienku. Napokon sa aj tak dostal do väzenia za pokus o lúpež na pumpe. 15 januára 1950 ho odsúdili za dve krádeže a dve lúpežné prepadnutia prvého stupňa. Vo väzení aj začal boxovať. Jeho učiteľom bol kňaz, Alois Stevens. Hneď si všimol Listona.

„Sonny bol najveľkolepejším predstaviteľom mužnosti, akého som kedy videl. Mocné ruky, široké plecia. Veľmi skoro začal knockoutovať všetkých v telocvični. Mal neuveriteľné rozmery pästí. Po tom, ako ich zabandážovali, nebolo možné na ne navliecť rukavice."

Na slobodu s čistým štítom vyšiel na konci 1952 roku. Za rok porazil najsilnejších boxerov amatérov, vrátane novopečeného olympijského majstra z Helsínk Eda Sandersa, po čom prešiel k profesionálom. Približne v tom čase, jeden z promotérov, ktorí sa o neho zaujímali, ho doviedol do reštaurácie a objednal mu kurča. Sonny sa s nedôverou pozeral na jedlo, ktoré mu čašník priniesol. Na otázku, v čom je problém, Liston odpovedal, že nevie, ako to má jesť. Okrem toho, ako sa vyjasnilo, nevedel čítať ani písať. Profesionálnu kariéru Listona často opisovali ako nepretržitú, triumfálnu púť, no v skutočnosti nebola až taká dúhová. Prví protivníci proti nemu nemohli nič robiť, ale v 1954 roku, v Detroite, v svojom šiestom zápase sa Liston stretol s pomerne známym heavyweightom Johnom Summerlinom a všetci, okrem rozhodcov vtedy tvrdili, že vyhral Summerlin. Vznikol neveľký škandál, z ktorého bolo jediné východisko - odveta, ktorá sa konala o jeden a pol mesiaca. Tentoraz Liston naozaj vyhral, jeden z troch rozhodcov však aj tak dal víťazstvo Summerlinovi, ktorému prakticky tesne pred zápasom zlomili no. To, že s takým zranením dokázal vzdorovať Listonovi do konca zápasu dokazuje, že Sonny vôbec nebol takou nezdolateľnou skalou, ako ho vykresľujú niektorí žiotopisci.

Svoj ďalší zápas s Marthy Marshallom v tom istom roku Lison prehral, avšak túto porážku možno skôr priradiť k jeho aktívam. V tomto zápase Listonovi zlomil na niekoľkých miestach čeľusť, ale on tak ako Summerlin v zápase s ním, pokračoval a ukončil zápas stojac na nohách. V roku 1955 do začiatku roku 1956 boxoval Liston sedem zápasov a vo všetkých zvíťazil. V dvoch z nich sa stretol so svojím sokom Marthy Marshallom, ktorého raz knockoutoval v 6 kole a druhý raz vyhral s veľkou prevahou.

Avšak portrét Listona nebude úplným, ak nepovieme, že počas celej tej doby mal aj inú prácu. Neskôr to vždy pred novinármi popieral, ale raz sa priznal svojmu priateľovi, rozhodcovi Davy Perlovi. Jeden z jeho manažérov, Frank Mitchell bol človekom veľkého mafiána zo St. Louis, Johna Vitale. Mafia v tomto meste, tak ako aj inde mala pod palcom stavebný biznis a černosi, ktorí pre nich pracovali za groš, z času na čas štrajkovali a bolo treba ich „upokojiť." Jedný z týchto „upokojovateľov" bol Sonny Liston. Koľko čeľustí, rúk a nôh zlámal pri tejto práci nikto nevie, ale je známe, že sa za svoju tajnú prácu naozaj hanbil. Nebol však v takej pozícii, aby dokázal svojím pánom povedať NIE. Polícia o tom vedela, ale časy „veľkej bitvy s mafiou" nadišli až o 10 rokov a zatiaľ s tým boli zmierení ako s nutným zlom. Sonny za svoje „fušky" nebol nijakým spôsobom potihnutý, ale jedna nepríjemnosť sa mu predsa len stala. Sonny sa zastal šoféra, ktorého zastavil policajt, ktorý svojimi rozmermi ničím neustupoval Listonovi a nevedel s kým má do činenia, povedal niečo nevhodné o farbe jeho kože. Obušok už vytiahnuť nestihol. Zato pištoľ z jeho puzdra vytiahol už Sonny a nechal si ho „na pamiatku". Onedlho ho zadržali. Súd sa konal v januári 1957. Na súde zohľadnili fakt, že policat provokoval Sonnyho a vymerali mu len deväť mesiacov väzenia, z ktorých si Sonny odsedel sedem.

Len čo vyšiel z väzenia, prakticky za nič dostal od iného policajta obuškom po hlave. Porátať sa s ním ihneď nebolo možné, ale o pár týždňov neskôr ho Sonny strčil do odpadkového kontajnera hlavou dolu, po čom utiekol do Philladelphie. Hoci je to čudné, prepieklo sa mu to. Zrejme opäť zapracovali mafiánske styky. V každom prípade, veľmi skoro, v marci 1958 za pomerne čudných okolností Sonny podpísal manažérsky kontrakt s Pepom Barone, ktorého nikdy predtým dokonca nevidel. Jeho nový manažér, sám o sebe nezaujímavá figúrka, bol človekom známeho mobstera Blinky Pallermo, s ktorým sa Liston čoskoro zoznámil.

Druhé uväznenie zrejme malo dobrý vplyv na Listonovu psychiku, pretože odteraz začal prechádzať cez súperov ako nôž cez maslo. V 1598 roku odboxoval osem zápasov, a len jednému súperovi, Bertovi Whitehurstovi sa podarilo, pričom dvakrát, udržať sa na nohách po celý zápas. Ostatní boli knockoutovaní a jednen z nich, Wayne Bethea musel hneď v prvom kole vypľuť sedem (!) vlastných zubov.

V roku 1956, po tom, ako Liston knockoutoval dvoch veľmi silných a populárnych heavyweightov Clevalanda Williamsa a Nino Valdeza, oboch v treťom kole, začali o ňom po prvý raz hovoriť ako o nekorunovanom majstrovi sveta.

Floydovi Pattersonovi, ktorý vtedy držal titul, začala tlač stále častejšie naznačovať, že by nebolo od veci stretnúť sa s Listonom, ale majster sveta bol vtedy zaneprázdnený svojím dlhým duelom s Ingemarom Johansonnom a ani v najmenšom sa nechystal boxovať so Sonnym.

Liston bol ne o pár centimetrov vyšší od Pattersona, ale vyzeral povedľa neho ako hora, vďaka mocnejšej stavbe tela. Ešte jeho prvý tréner, kňaz Alois Stevens si všimol jeho obrovských pästí. Vo väzení musel boxovať v štandartných rukaviciach, preto musel používať oveľa kratšie bandáže, ale keď začal vystupovať v oficiálnych zápasoch, začali mu šiť rukavice na mieru. Prirodzený boxer strednej váhy Patterson bol triezvy človek a chápal, že proti takému veľkému heavyweightovi ako Liston, jednoducho nemá žiadnu šancu. Ešte lepšie to chápas Cus D Amato. Ale nebolo to len o stavbe tela. Krédo Sonnyho bolo „pravá rozbíja, ľavá ničí." Liston nebol ľavák, ale jeho ľavá ruka bola jeho esom. Knockoutoval zvyčajne ľavým hákom, ale možno ešte strašnejšou zbraňou bol jeho jab, ktorým otĺkal čelo protivníka ako kladivom. Sám Liston vravieval : Prostriedok čela boxera je ako psí chvost. Odrež psovi chvost a nebude vedieť kam má ísť, pretože stratí orientačný zmysel. To isté sa stane boxerovi, ak ho budete stále udierať do čela."

John Summerlin, ktorý ho fakticky porazil v prvom zápase priznával, že bol úplne otrasený tým úderom. Jab, krátky priamy úder z prednej ruky zväčša nebýva silný. Súčasne je to však najrýchlejší úder, ktorý vo väčšine prípadov trafí cieľ. Avšak Liston mal zrejme najsilnejší jab v histórii boxu. Nebol to kontaktný úder, ktorý chystá pôdu pre ďalší útok, alebo naopak, dezorientujúci protivníka pri útoku. Bol to ozajstný silový úder. Stávalo sa, že ním aj knockoutoval. Okrem toho Liston vynikajúco držal úder. Mnohí súčasníci ho zbytočne považujú za obludu, bol veľkolepý technik. Tým sa však jeho kvality nekončia. Liston zostal jediným boxerom v histórii, ktorý vzbudzoval väčšiu hrôzu, ako Tyson.

Sálu pri pohľade na neho jednoducho striasalo. Angelo Dundee, tréner Muhammada Ali, sa raz rozhodol zistiť u divákov, akým strašným sa im zdá Liston. Dával im len jedinú otázku :

Koľko meria ? Diváci odpovedali rôzne. V priemere hovorili, že okol 6 stôp 9 palcov (205 cm). V skutočnosti bol Liston vysoký 186 cm. Strach má naozaj veľké oči. Tyson napríklad, sa nezdal nikdy nikomu vyšší ako bol.

Ak sa Sonnyho tak báli diváci, čo povedať o jeho súperoch ? Väčšina z nich prehrala už pred zápasom. Liston pozeral na boxera v protiľahlom rohu ťažkým, pochmúrnym pohľadom kata, ktorý miluje svoju prácu.

Nebol v tom žiaden sadizmus, jednoducho len agresia, skoncentrovaná do krajnosti. Mnohí súperi Listona spomínali, že výraz jeho tváre pred zápasom a počas neho sa nikdy nemenil.

Bola to maska, avšak nie na tvári, ale priamo na lebke. Tak s týmto človekom sa nechcel biť Patterson. Ale Amerika sa nemohla zmieriť s tým, aby dobrý chlapec utekal pred zlým.

Vo filmoch sa tak kladní hrdinovia nechovajú a od Pattersona začali čoraz hlasnejšie žiadať, aby sa s Listonom stretol, ba čo viac, chceli aby ho rozmazal po ringu ako maslo na chlieb.

Presne ako voľakedy Jeffriesovi v zápase proti Jackovi Johnsonovi a potom Joe Louisovi v druhom zápase proti Schmellingovi, prikázala Amerika Floydovi Pattersonovi vyhrať. Sám prezident Kennedy pozval úplne omráčeného takou poctou, už beztak Hanblivého Floyda a povedal mu: „Dúfam, že vyhráš."

Patterson nemal na výber.

Bol ako vymenený, dokonca sa pohádal s Cusom D Amato, ktorý rezko odmietol účastniť sa na organizácii tohto zápasu. Ale zápas sa napokon aj tak konal 25 septembra 1962 v Chicagu.

Kým všeobecná verejnosť na čele s prezidentom Kennedym  presviedčala Pattersona, Liston sa zaoberal svojimi vecami. V 1959 - 1961 odboxoval 11 stretnutí, z ktorých 10 vyhral knockoutom. Len veľmi skúsenému Eddie Machenovi (tomu istému, ktorého Johansonn voľakedy - zrejme náhodou - knockoutoval v prvom kole) sa podarilo v 1960 „utekať"  Lstonovi po 12 kôl a vypočuť si záverečný gong v stoji, ale o jeho porážke v tom zápase nepochyboval nikto. Sám Machen, mimochodom, povedal po zápase voľačo nejaské o svojich očiach. Vtedy na to však nikto neobrátil pozornosť, ale neskôr si spomenuli. Nakoniec nadišiel rad na Pattersona. V akom rozpoložení bol Hanblivý Floyd hovorí azda to, že jeho prvý úder bol nielen mimo - do prázdna, ako hovoria strelci, on vôbec netrafil hlavu Listona a úder preletel asi 25 -30 centimetrov vedľa a Floyd stratil rovnováhu a padol na zem. Jaby Listona otriasali Floydom od hlavy po päty. Vôbec, akýkoľvek Listonov úder, dokonca aj tie,

ktoré skĺzli, mali na Floyda obrovský účinok. No aj tak sa zatiaľ držal na nohách. Na konci druhej minúty, Pattersona, ktorému hlava určite dunela ako kotol, napadla nepríliš šťastná myšlienka pritlačiť pravú ruku Listona k svojmu krku. Sonny namiesto toho, aby sa z klinča vytrhol, len zľahka pritlačil Pattersonovu hlavu dolu a udrel niekoľko úderov svojou hlavnou rukou - ľavou. Floyd „zaplával" na čo ho Liston pokojne dobil. Posledným úderom toho zápasu bol jeho korunný ľavý hák. Celé stretnutie trvalo 126 sekúnd.

Odveta sa konala 22 júla 1963. Zázrak sa nekonal, zápas tentoraz trval o celé štyri sekundy dlhšie. Patterson dva razy padal a vstával na nohy len vtedy, keď rozhodca rátal posledné sekundy. Na tretí raz po trojúderovej kombinácii ľavá - pravá - ľavá nestihol vstať a rozhodca odpočítal.

Ako šampión bol Liston neobyčajne nepopulárny. Brali ho ako typického zlého chlapca. Sonnyho nezachraňoval ani jeho zvláštny pochmúrny humor. Napríklad keď Listona posledný krát odsúdili, povedal svojmu manažérovi George Katzovi, ktorý bol asi jediným poriadkumilovným človekom spomedzi tých, čo ho obklopovali a ktorý pre neho pracoval za 10 percent jeho príjmov: „Aby to bolo spravodlivé George, musíš si teraz odsedieť 10 percent môjho trestu."

Avšak Amerika, ktorá vtedy nebola ešte príliš znášanlivá, nedokázala strpieť, že tento zločinec bez problémov tlčie všetkých svojich súperov. Liston mal na to svoj názor: „Boxerský zápas - to je ako film o kovbojoch. Sú dobrí chlapci a zlí chlapci. Ľudia platia zato, aby im ukázali, ako dobrí chlapci bijú zlých. Ja som zlý chlapec, ale mením pravidlá hry - mňa nebijú."

Len veľmi blízki ľudia Listona vedeli, že sa umára obrazom „zlého chlapca" a chcel sa  po výhre titulu stať príkladným občanom. Ale keď po zápase s Pattersonom pricestoval do Philladelphie, ktorú považoval za svoje rodné mesto, nečakal ho tam ani jeden človek, okrem niekoľkých reportérov. Liston na rozhneval na Ameriku navždy. Odvtedy až do svojej smrti neváhal premeškať ani jednu príležitosť zosmiešňovať verejnosť, čo pri jeho duchaplnosti nebolo ťažké.

Mimochodom, absolútne negramotný Liston mal niektoré unikátne vlastnosti.

Mal napríklad fenomenálnu pamäť a vedel dokonale imitovať zvuky. Dokázal imitovať ľubovoľný hlas a zvuk a svojím priateľom niekedy rozprával celé príbehy, pričom hovoril ako mužskými tak aj ženskými hlasmi a nilen to, napríklad imitoval škripot otvárajúcich sa dverí. Jeden z jeho známych povedal, že najväčší dojem na neho urobilo to, keď počul rozprávať Listona fistuľou.

Liston predbehol svoju dobu o 20 rokov. Také typy, ako bol on z rôznych príčin došli do módy neskôr, v polovici 80 rokov a jedným z nich, nejaký Mike Tyson, sa stal takmer hlavným idolom konca storočia. Ak by sa Liston narodil „včas" je možné, že by dokonca zatienil Železného Mike, to jemu a nie Tysonovi by kričali milióny priaznivcov na ľubovoľnú replliku : „Thats bad !!!" V tom čase samotné slovo „bad" bolo v istých kruhoch zamenené významom zlý na význam super. Ale v tých časoch Listona nemalo rado ani černošské spoločenstvo, pretože ich vtedajší lídri boli tej mienky, že Sonny s jeho obrazom klasického „zlého negra" ich zahanbuje.

Ak by sa Tyson narodil po smrti Listona, pravdepodobne by sa našiel nejaký bláznivý okultista a vyhlásil by Mika prevteleným Listonom, no oni aj keď o sebe nič nevedeli, žili na tomto svete pospolu vyše štyroch rokov, takže ak sa duša Listona zahniezdila v Mike Tysonovi, nebolo to hneď.

Aj keď v podstate boli každý iný, než sa všeobecne mieni. Napriek tomu, historici boxu začali jeden po druhom spomínať Listona práve počas epochy Tysona a napísali o ňom veľa kníh. Na nejaký čas sa stal takmer kultovou figúrou a skoro najpopulárnejším šampiónom minulých rokov.

V 60-tych však neboli neskrotní černosti v móde. Keď už hovoríme o neskrotnosti, musíme povedať, že existoval jeden človek, ktorého Liston počúval na slovo, pričom nielen to, on mu dovolil manipulovať s ním ako s malým dieťaťom
Raz dostal umelecký riaditeľ módneho časopisu „Esquire" George Lois absurdný nápad - odfotiť Sonnyho v kostýme Santa Clausa na obálku vianočného čísla. Liston so svojím pohľadom vraha, nehovoriac o farbe kože sa na túto úlohu hodil priam ideálne. Lois sa obrátil na svojho priateľa, ktorý dobre Listona poznal a ten ho priviedol. Fotografovalo sa v kasíne v Las Vegas. Fotograf Carl Fisher, ktorému dali za úlohu urobiť originálnu snímku, nevedel, s akým originálom má do činenia. Po tom, ako urobil prvú fotku, Sonny vstal a bez slova odišiel z miestnosti. Lois, ktorý tu stál sa vrhol za ním, trkotajúc, že musia urobiť ešte niekoľko fotografií a chytil Listona za ruku. Ten sa obrátil a jediným pohľadom prinútil odskočiť nepríjemného trpaslíka o niekoľko metrov.

Vtedy sa Lois vrhol k človeku, ktorý prišiel spolu s Listonom. „Vysvetli mu prosím, že potrebujem urobiť aj sto snímkov, aby som mohol vybrať jeden z nich." Sonny medzitým odišiel do herne, zasadol za stolík a stavil. Jeho známy podišiel k nemu zozadu, chytil ho za ucho dvihol ho zo slovami „Poďme, hýb sa !" - vtiahol ho naspäť do miestnosti, kde sa konalo fotografovanie. Sonny sa ani nepokúsil protestovať ani brániť. Divadlo to bolo ako sa patrí, najmä keď si uvedomíme, že Listonovi bolo už 30 a vyzeral na 40 rokov. Nie, ten človek nebol otec Sonnyho, Toby Liston. Bol to Joe Louis, ktorého mal Liston za boha. Boha potrebujú aj najstratenejší ľudia. Avšak pomimo Louisa, aj niekoľko ďalších ľudí z okruhu Listona bolo poriadnych, a želali mu len to najlepšie. V Amerike nejestvoval gangster, takým, či onakým spôsobom spojený s boxom, s ktorým by Sonny nebol v kontakte. V roku 1960 sa vláda napokon vážne začala zaoberať problémom mafie a taktiež sledovala jej činnosť v boxerskom biznise. Listona zavolali ako svedka na proces, počas ktorého sa vyjasnilo, že fakticky celou jeho kariérou a peniazmi, ktoré za zápasy dostával, vládnu mobsteri Frankie Carbo a Blinky Pallermo. Liston vyhlásil, že o tom nič nevie a všetky jeho veci spravuje Pep Barone. Samozrejme to bola len mína v nepríliš dobrej hre, pretože človek s jeho rozumom nemohol nevedieť to, čo vedeli úplne všetci, že Barone je len „koliesko" v súkolí Pallerma. Všetci títo ľudia, aj iní, podobní im, nedali Sonnymu pokoj do samotnej smrti, pričom „smrť" tu nebola len prázdnym slovom. Bolo to myslené doslova.

V 1963 roku, po jeho druhom víťazstve nad Pattersonom, všetci experti boxu očakávali, že sa Liston udrží na tróne minimálne desať rokov. Avšak on stratil titul už nasledujúceho roku. Ako, s kým a čo sa pri tom stalo je už iná história, o ktorej bude reč v ďalšej kapitole. Ak si sa stretol na svojej ceste životom s veľkým človekom a dokonca si dokázal v jeho živote zohrať nejakú úlohu, buď pripravený na to, že tvoj životopis bude len mizivou časťou jeho životopisu. To sa stalo aj Listonovi. Dva roky jeho života, 1964 a 1965, sa stali časťou životopisu Muhammada Ali, ktorý dvakrát porazil nezničiteľného, ako sa všetkým zdalo, Sonnyho.

Po druhej porážke Alim Liston znovu začal žiť svoj život, ktorý už nijako nebol spojený s životom nového majstra sveta. Sonny pokračoval v zápasoch v 1966 -1970 rokoch, pravda na oveľa nižšej úrovni. Bez veľkých problémov likvidoval boxerov strednej triedy až dokým v roku 1969 nenarazil na Leotisa Martina, ktorý sa nezľakol strašného pohľadu Listona a knockoutoval ho v 9 kole, čo zobralo Listonovi všetky nádeje na zápas o titul. V tom čase už bol Liston úplne hotový a porážka od Martina znamenala, že sa jeho postavenie už nezlepší.

Bol to Listonov predposledný zápas. Posledný, ktorý sa konal 29 júna 1970 so známym boxerom Chuckom Wepnerom vyhral technickým knockoutom. Mohutný Wepner mal ostré nadobočnice, kvôli čomu v každom zápase krvácal. Po stretnutí so Sonnym mu museli urobiť 57 štichov. Liston za tento zápas dostal 13 tisíc dolárov, ale nezostal mu z nich ani cent. Niekoľko týždňov pred zápasom poprosil Sonny svojho priateľa, profesionálneho hráča Lema Bankera, aby stavil jeho menom 10 000 dolárov na to, že dobrý heavyweight Mac Foster porazí neuveriteľne odvážneho ale jednoduchého bieleho heavyweighta Jerry Quarry. Avšak v šiestom kole Quarry knockoutoval Fostera. Sonny poprosil Bankera o odloženie splátky a keď dostal peniaze za víťazstvo nad Wepnerom, ihneď odovzdal 10 000 Bankerovi. Ostatné 3 tisícky zaplatil sekundantom, trénerom, sparring partnerom a iným členom svojho teamu.

Sonny zostal s prázdnymi vreckami.

Liston zomrel za záhadných udalostí len o pol roka, v decembri 1970. Presný dátum jeho smrti, tak ako dátum narodenia, nie je známy. Jeho žena bola odcestovaná. Keď sa 5 januára 1971 vrátila domov a otvorila dvere, do nosa jej udrel zápach rozkládajúceho sa mäsa. Sonny už bol dávno mŕtvy. Tak dávno, že dokonca nebolo možné určiť, kedy zomrel.

Za oficiálnu príčinu smrti, napriek všeobecným bludom, sa považuje predávkovanie heroínom zápcha pľúc a infarkt. V organizme však objavili morfín a kodeín, ktoré vznikajú pri rozklade heroínu. Okrem toho, na ruke našli stopy po vpichoch. Telo však bolo v takom štádiu rozkladu, že o ničom z toho nie je možné hovoriť s určitosťou.

Podľa svedectva reklamného agenta Listona, Harolda Conrada, ďalšieho normálneho človeka z okruhu jeho blízkych, Liston trocha fajčil marihuanu a zriedkavo ňuchal kokaín, ale nikdy sa nedotkol heroínu. Jednoducho si ho nedokázal pichnúť. Liston sa totiž bál injekcií viac, ako bojazlivý škôlkar, ktorého násilím ťahajú na očkovanie. Raz mal Sonny veľmi silnú chrípku a doktor sa rozhodol, že mu dá injekciu. Keď ju Liston zbadal, skoro vyhodil doktora aj s injekciou z okna. Tejto fóbie, podľa svedectva všetkých svojich známych sa nikdy nezbavil, preto je nepravdepodobné, že by si heroín pichol sám.

Joe Louis tiež neveril, že Liston zomrel prirodzenou smrťou. Motívy na vraždu mali jeho priatelia - gangsteri. Liston pracoval v jednej kriminálnej spoločnosti, jednej z tých, kde, podľa niektorých informácií mal peniaze aj Rocky Marciano. Sonny, ako nie je ťažké si domyslieť, vymáhal peniaze z dlžníkov. Ako však išiel čas, začal robiť svojim pánom problémy. V posledných rokoch sa stal alkoholikom a robil pijanské akcie, čím priťahoval pozornosť k svojej osobe a k svojim zamestnávateľom. Okrem toho, Sonny vraj dakedy dával vôľu nielen svojim rukám, ale aj jazyku. Takže koniec koncov, jeho zamestnávatelia sa ho mohli chcieť zbaviť. Harold Conrad, ktorý sa často s Listonom stretal práve v tom čase, zastáva trochu inú verziu, ktorá však končí tak, ako tá prvá. Conrad počul, že Sonny začal požadovať veľké percentá z tých súm, ktoré vymohol od dlžníka a to tak hlasno, že sa ho rozhodli odstrániť, aby nepriťahoval priveľa nepotrebnej pozornosti k svojim zamestnávateľom.

Niektorý z policajtov v Las Vegas tvrdil, že presne vie, hoci to nemôže dokázať, že sa Liston kvôli peniazom pohádal so svojím starým známym, mobsterom Ashom Reznikom a ten si ho „objednal".

Na druhej strane Geraldine Liston je presvedčená, že jej muž zomrel preto, lebo sa opil na mraze a jednoducho dostal infarkt, pretože v posledných rokoch trpel hypertenziou, ale málokto jej veril. Možno že pre ženu, ktorá ľúbila svojho muža a ktorý ľúbil ju, bola taká verzia najkrajšou. V každom prípade odmietala hovoriť na túto tému. Možno preto, lebo sa bála.

Harold Conrad, ktorý Sonnyho pravdepodobne chápal lepšie ako druhí, takto urobil bodku za jeho životom: „Policajt (ktorý prišiel do bytu, kde ležal mŕtvy Liston) o ňom povedal - „Zlý neger. Dostal, čo si zaslúžil." Ja s tým nesúhlasím. Mal dobré vlastnosti. Ale myslím, že zomrel v ten deň, kedy sa narodil."

Liston, ktorý mal vždy britký jazyk, voľakedy povedal slová, ktoré korešpondent časopisu „Sports Illustrated", William Neck vybral ako epigraf k svojmu článku o ňom:

„Raz, špeciálne pre boxerov, napíšu blues. Pomalú hudbu povedie gitara, ticho ju bude sprevádzať trúbka a tlmene zvoniť zvonček."

Sonny Liston nebol najlepším človekom a nezaslúžil si život v raji, ale taký blues na jeho pamiatku si určite zaslúži.

Iskander