Slávny chlapík z Brocktonu
Rocky Marciano zostal dodnes pre mnohých najlepším šampiónom v ťažkej váhe všetkých čias. Tí, ktorí zastávajú tento názor majú jediný, ale veľmi vážny argument - neprehral ani neremízoval ani jeden zápas. Na konte má len víťazstvá. V tom nemá seberovného.
Skeptici, pravda, ktorých počet s rokmi stále stúpa, tvrdia, že Marcianno mal len veľké šťastie a vždy sa ocitol v správnom ringu v správnom čase a že existovali ľudia, ktorí na toto šťastie všelijako vplývali.
Rocco Fransis Marchegiano sa narodil 1 septembra 1923 v Brocktone, štát Massachusetts v klasickej taliansko - americkej rodine tých čias, hlučnej a dobrodušnej. Bol najstarším z množstva detí a najmladší, ktorý sa neskôr stal jeho najoddanejším životopiscom bol od neho mladší o 18 rokov. Hlavou rodiny - ako sa v každom prípade všetkým, kto prišiel do ich domu zdalo, bola matka. Možno jednoducho len preto, že v jej hlase bolo viac decibelov ako v hlasoch všetkých ostatných členov rodiny dokopy. Rocco, ako aj všetci ostatní v dome ju poslúchali. Asi si len chránil ušné bubienky.
V detstve sa Rocco najviac zaujímal o baseball. V 9 alebo 10 rokoch sa pobil na baseballovom ihrisku s chlapcom, ktorý bol od neho o 3 alebo 4 roky starší. Vekový rozdiel ho netrápil a mladí basebalisti sa do seba pustili ako dvaja kocúri. K údivu divákov Rocco svojmu súperovi v ničom neustupoval a podľa všeobecnej mienky sa zápas skončil nerozhodne, avšak vzhľadom k rôznym váhovým kategóriám, malo byť víťazstvo prisúdené Roccovi.
Boxovať začal pomerne neskoro, keď mu bolo vyše 20 rokov a najprv neurobil nijaký dojem. Začal v amatérskom ringu, kde odboxoval 12 zápasov, z ktorých osem vyhral a štyri prehral. Ako vidíme, nejaké porážky na svojom konte teda predsa len mal.
Coley Wallace, ktorý Marchegiano porazil v marci 1948 o veľa rokov neskôr na neho spomínal ako na dosť nešikovného a neumelého chlapca.
Počas zápasov v amatérskom ringu, Rocco pracoval na stavbe plynového potrubia a v miestnej obuvnej továrni. Všadeprítomný zápach kože vo fabrike ho prenasledoval celý jeho život. A o 20 rokov ste ho mohli počuť : „Áno! To teda bol smrad!". Je možné, že neochota cíciť ho celý život ho primäla zmeniť profesiu.
Rocco Marchegiano mal ako heavyweight na prvý pohľad samé nedostatky, nehovoriac už o jeho veku. Výška len 178 cm, váha, dokonca v neskorších rokoch 83-84 kg. Pri tom všetkom krátke ruky a veľmi tlsté, „ťažké" nohy. Celkovo obrázok, ktorý nenadchýnal trénerov. Pravda, ten istý Wallace, ako aj iní tréneri, videli zvláštnu až maniakálnu zarputilosť, ale vtedy si to veľmi nevšímali. V tých časoch bolo príliš veľa zarputilých a smelých chlapcov, ktorí kvôli nedostatku prirodzených daností, končili množstvo zápasov vleže. Preto nikoho v amatérskom boxe príliš nezaujal.
V roku 1947 Marchegiano išiel na jeden zápas do profesionálov a pod pseudonymom Rocky Mack knockoutoval úderom na telo v treťom kole nejakého Lee Eppersona, potom sa vrátil do amatérskeho ringu, vybojoval ďalších šesť zápasov, z ktorých prehral len jeden - s tým istým Wallace a potom sa rozhodol prejsť k profesionálom definitívne.
Treba povedať, že boxer s fyziognómiou Marchegiano jasne nemal v amatérskom ringu žiadnu šancu. Počas turnajov by sa našiel iste boxer, ktorý by pred ním jednoducho „odbehal" 3 kolá a nabral potrebný počet bodov pre víťazstvo.
Jeho prví súperi spomedzi profesionálov, čo sa aj dalo čakať, boli oveľa jednoduchší ako jeho protivníci v amatéroch. Na tom nie je nič čudné - najnižší, takzvaný „klubový" profesionálny box sa nikdy nemohol popýšiť dobrými borcami, iba čo ak sa tam kedy tedy zdržiavali chronickí nešťastlivci typu Walcotta. Od júna do decembra 1948 Rocco vybojoval 11 zápasov. Pomerne veľa. V skutočnosti však v ringu odboxoval len 15 kôl, pretože osem svojich protivníkov knockoutoval už v prvom kole, dvoch v druhom a jedného v treťom.
V tom čase Rocco Marchegiano získal dve dôležité veci - promotéra a nové meno. Keď jeden z manažérov ukázal územčitého talianskeho valibuka známemu promotérovi All Weillovi, ten povedal ihneď „Nie". Zdal sa mu málo obdarovaný. Ľudia, ktorý však Rocca poznali, začali ubezpečovať Weilla a na Rockyho sa usmialo šťastie - tvrdý a autoritatívny Weill, ktorý za celý svoj život len párkrát dal na cudziu mienku, ktorá sa priečila jeho vlastnej, sa tento raz dal presvedčiť. Weill sa pozrel na Marchegiano ešte raz a vzal ho do svojej opatery. Ak by to neurobil, je úplne pravdepodobné, že by Rocco aj naďalej zostal takým „klubovým" borcom. Weillovi sa však nepáčilo meno. Nemal nijaké námietky proti tomu, aby zostalo talianske ale chcel ho trocha poangličtiť, presnejšie poameričtiť. Tak sa zrodil Rocky Marciano.
Ako trénera Marcianovi pridelil maličkého deduška Charlie Goodmana, ktorý svoju robotu dokonale ovládal. Ten dokonale preštudoval Rockyho a vyžmýkal z jeho tela všetkých 100 percent. Ak by sa dalo, Goodman by vyžmýkal aj 101.
Chránenec Weilla v roku 1949 odboxoval 13 zápasov, no tentoraz sa pritom aj zapotil. Dvaja ľudia, Don Mogard a Ted Lowry sa udržali proti nemu po celých 10 kôl a zápas s posledným menovaným bol pomerne vyrovnaný, čiže keby zvíťazil Lowry, veľký škandál by sa nekonal. Ale za Tedom nikto nestál a za Marcianom stál Weill. Možno aj preto rozhodcovia rozhodli ako rozhodli. Avšak samotný fakt, že boxer so skoro rovnakým počtom víťazstiev a prehier, vážiaci len 81 kg dokázal dôstojne odporovať Marcianovi, veľa napovedá o boxerskej úrovni Marciana v tých časoch.
Mimochodom, ak bol na svete heavyweight, ktorý trénoval ako posadnutý, bol to Marciano. Okrem toho sa všetko veľmi rýchlo učil. Wallace, ktorý ho porazil v amatéroch hovoril, že Rocco Marchegiano dokonca nedokázal do úderu dať celé telo a udieral len rukami. Avšak to, čo nevedel Marchegieno, vedel Marciano. Veľmi dobre vedel, ako vložiť silu celého svojho nešikovného no mocného trupu do úderu - ako do pravého tak aj do ľavého, zdviháku, háku alebo do crossu. Navyše dokázal udierať zdĺhavými sériami a každý z jeho úderov bol nebezpečný. Okrem toho vynikajúco znášal údery. Nakoniec u Rockyho objavili ešte jednu unikátnu vlastnosť - fantastickú výdrž. Nech boxoval hocikoľko kôl, nestrácal na rýchlosti. Ba čo viac, zdalo sa, že ku koncu zápasu Rocky ešte zrýchľoval. Tento dojem bol pravdepodobne klamný, jednoducho len súper nedokázal vydržať také tempo a spomalil, na pozadí čoho Marciano vyzeral ako kométa.
V roku 1950 sa stretol so známym heavyweightom Rolandom LaStarza. Bol to absolútne vyrovnaný zápas, avšak Marciano vyhral vďaka tomu, že v štvrtom kole poslal svojho súpera do knockdownu. Mnohí, vrátane samotného LaStarzu však zostali presvedčení, že vyhral on. To bol však posledný zápas v kariére Rockyho v ktorom niektorí mohli pochybovať o jeho víťazstve. Ďalej už jeho cesta bola naozaj triumfálnou.
Ďalším míľnikom na jeho ceste sa stal zápas v júli 1951 s Rexom Layne, pravoverným mormonom zo štátu Utah. Hoci to bolo zvláštne, stávky pred zápasom sa uzatvárali v pomere 7 ku 5 v prospech Layne. Diváci stále nemohli uveriť, že taký nešikovný heavyweight ako Marciano má dosiahnuť niečo dôležité. Rocky však bez veľkých problémov knockoutoval Layne v šiestom kole. Ten knockout potom dlho spomínali. Po pravom crosse Marciano, Layne na sekundu akoby zavisol, potom nešikovne strčil do Rockyho a len potom spadol. Vstať dlho nemohol.
Odmenou za víťazstvo sa pre Marciana stalo prvé miesto v ratingu vyzývateľov, ktoré mu však nijako nezaručovalo okamžitý zápas s šampiónom. Predtým ešte musel odboxovať niekoľko zápasov.
26 októbra 1951 nadišiel čaj Joe Louisa. Po svojej prvej porážke s Ezzardom Chalesom vyhral veľký Joe osem zápasov a chystal sa znovu boxovať o šampiónsky titul. Bol to veľmi smutný zápas. Dokonca Marciano naň nerád spomínal, pretože sám chápal, že neboxoval so samotným Joe Louisom, ale s jeho tieňom. Veľký ex-šampión trpel následkami úderov a narušenou reakciou. Zostali len skúsenosti a bojový inštinkt, ktoré stačili na to, aby porážal dobrých boxerov, ale na to aby prekonal Marciano to bolo žalostne málo.
Joe vyhral dve kolá z prvých piatich, hoci už v prvom kole len len že nešiel do knockdownu po údere Marciana pravou pod ucho. Sily sa zo zúboženého tela Louisa strácali rýchlo. V šiestom kole ho prestali poslúchať nohy a hľadal záchranu v klinčoch, ale Rocky ho ako býk naháňal po celom ringu, žmýkajúc z neho posledné sily. V siedmom kole sa Louisovi podaril dobrý ľavý hák, ale tak isto mohol trafiť aj stĺpik ringového rohu. Sila v jeho údere už nebola ako predtým a Marciano stále išiel vpred. Je ťažké povedať, o čom v tej chvíli rozmýšľal Louis. Zrejme o ničom, schytal príliš veľa úderov ale v hĺbke vedomia, zastretého krvavou hmlou asi chápal - prišiel koniec jeho boxerskej kariéry a bodku za ňou urobí tento neveľký, ale mocný chlapík.
V ôsmom kole udrel Marciano mohutný ľavý hák, ktorý Louis nevidel. Je možné, že sa ohlásil syndróm, ktorý u neho po vojne zistil lekár, keď spolu hrali stolný tenis. Joe padol ale dokázal sa postaviť. Po krátkom zápase v klinči sa Marcianovi podarilo otočiť Louisa k lanám chrbtom a vybiť dobrú sériu úderov, z ktorých posledný, pravý cross Joe videl, ale brániť sa nedokázal. Preletel medzi lanami tak, že v ringu zostala len jeho noha. Tak symbolicky zakončil Joe Louis svoju boxerskú kariéru. Viac nemal čo robiť tam, kde sa stal jedným z najznámejších ľudí na svete. Marciano opísal svoj záverečný úder ako „najsmutnejší v živote". Možno vtedy, keď pozeral na šampióna, porazeného viac vekom a minulosťou ako samotným Marcianom, sa Rocky rozhodol že jemu sa nič podobné nestane ?
Existuje nahrávka interview Marciano, počas ktorého sa ho opýtali, kto bol podľa jeho mienky najväčším heavyweightom v histórii. „Samozrejme najväčším borcom bol Joe Louis, - odpovedal Marciano. - Mal som šťastie, že som sa s ním stretol, keď už upadal a nie keď bol v rozkvete síl. Neverím, že by sa vtedy s ním mohol niekto porátať, nech by to bol hocikto. - Rocky pomlčal a potom dodal - Nechcel by som s ním boxovať, keď bol na zenite. Nebol to boxer, ale stelesnená hrôza."
Mezdičasom sa zápas o šampiónsky titul neodvratne blížil. Po Louisovi Rocky bez veľkých problémov knockoutoval štyroch súperov. Walcott si medzitým dobre oddýchol po svojom víťazstve nad Charlesom, vyhral aj odvetu a nebol proti za okrúhlu sumu obhajovať svoj titul ešte raz. Populárny biely heavyweight - presne to bolo treba, aby pekne zarobil.
Zápas Walcott - Marciano s konal 23 septembra 1952 vo Philladelphii. Rockymu bolo najprv horúco. Walcott bol zaujímavejší a rôznorodý v útoku. Zjavne vedel viac a bol oveľa inciatívnejší. V prvom kole otrasol ľavým hákom Marciano a o niekoľko sekúnd ho tým istým úderom poslal do knockdownu, prvého v kariére Rockyho. Keď sa zdvihol z podlahy, Marciano začal útočiť, ale mnohým divákom sa jeho akcie zdali trocha panické. Od druhého kola sa zápas vyrovnal. Iniciatíva prechádzala od jedného k druhému. Walcott triafal častejšie, ale údery Marciano, pokiaľ dosiahli cieľ, mali veľký efekt. Zrejme sa už prejavoval vek. Cez to všetko, po 12 kolách podľa všetkých troch rozhodcov presvedčivo viedol Walcott - jeden z nich dal Jersey Joe šesť kôl a Marcianovi päť pričom jedno kolo videl ako remízu, druhý sedem ku piatim, tretí osem ku štyrom. Všetko, čo Walcottovi bolo treba aby zvíťazil, bolo ukončiť boj na nohách a snažiť sa vyhýbať sa knockdownom, za ktoré by rozhodcovia museli odrátavať body. Pretože sa mu to dosiaľ darilo, vyzeralo to, že sa zápas skončí v jeho prospech.
Ustatý Walcott nastúpil do trinásteho kola rozhodnutý potichu ukončiť zápas. Marciano ho dosť prostodušne prenasledoval. Jersey Joe krúžil po ringu, vyhýbal sa jeho úderom a Rocky chodil za ním pričom držal pravú ruku tak, že Walcott nemohol nechápať - presne z tejto strany mu súper pripravuje darček. Nedá sa povedať, že by ho Marciano pritlačil na povrazy. Walcott k nim sám ustúpil a oprel sa o ne chrbtom. Bola to samozrejme chyba, možno kvôli únave alebo zbytočnej opatrnosti.
Táto chyba by však nebola takou fatálnou, ak by Walcott neurobil ďalšiu chybu, oveľa vážnejšiu. Pritlačený k lanám bol veľmi blízko protivníkovi. Jersey Joe držal ľavú ruku veľmi nízko, čím nechával svoju tvár otvorenú pre pravý cross, ktorý súdiac podľa pózy chcel Marciano práve chystal udrieť. Rocky udrel dlhý ľavý jab, ktorý zreme mal len skryť, že si „nabíjal" pravú ruku a potom „vystrelil" sprava. Walcott padol na kolená. Keď už prakticky sedel na podlahe, Marciano z ústupu mu uštedril nepríliš silný, ale citeľný ľavý hák. Zrejme ho už svojím tvrdohlavým odporom Jersey Joe jednoducho naštval. Vyzeralo to nepekne ale prísne vzaté, pravidlá Marciano neporušil, pretože v tom momente ani koleno ani piaty bod tela Walcota sa ešte nedotýkala podlahy. Bol to Rockyho 43 zápas a 43 víťazstvo.
Ešte niekoľko rokov predtým, ako sa Rocky stal šampiónom, mnohí novinári predpovedali, že sa stane hviezdou, len ak získa titul. Na získanie publika bol Rocky vybavený oveľa lepšie, ako na získanie ringu. Zakladateľ hlavného boxerského časopisu „The Ring" Nat Fleischer takto opísal Marciano : „Žiadne chválenkárstvo, žiadne nároky, nijaké snahy vyhnúť sa rozhovoru, nijaká domýšľavosť. Úplne triezvo a úprimne sa oceňoval. Hovoril priamo, vyhýbal sa vulgarizmom a snažil sa vždy čestne odpovedať na tvoju otázku." Avšak približne to isté bolo možné povedať o Ezzardovi Charlesovi, ktorý nikdy hviezdou nebol.
Bolo tam zrejme niečo viac ako tie nespochybniteľné klady Rockyho osobnosti.
Nie nadarmo všetci, ktorí sa s ním rozprávali, vrátane Fleischera, predovšetkým hovorili o jeho pôvabe. Charizme Marciana mohli závidieť hollywoodske hviezdy, avšak on nič nikdy nehral. Zostal sám sebou a pritom bol všestranný. S chlapcom, ktorý na neho pozeral ako na boha, rozprával tak, že sa cítil ako v nebi a Rocky bol pritom úprimný. Nikdy nezabúdal na svoj skromný začiatok a na dobrých, jednoduchých ľudí, ktorí tvorili jeho rodinu. A počas stretnutia s predstaviteľmi vtedy ešte stále veľmi upätej anglickej tlače 50-tych rokov sa choval tak, že ho jednohlasne nazvali „naozajstným gentlemanom." V tom čase podobná formulka nebola len charakteristikou spôsobu vystupovania, ale mala aj určitý sociálny štatút, ktorý sa nedá kúpiť za peniaze. A to sa hovorilo o chlapíkovi, ktorý začínal ako pracujúci v továrni na obuv a pokladač plynového potrubia. Hviezdou sa treba narodiť.
Okrem toho Marciano s jeho úsmevom a nevyčerpateľným optimizmot nádherne vyjadril svoju dobu, ktorej oveľa menej zodpovedal smutný a večne zamyslený Charles a zostarnutý Walcott. Povojnová Amerika sa cítila mladou a neporaziteľnou, ako Marciano a presne na tejto vlne mladosti a neporaziteľnosti sa v 50-tych rokoch objavil Rock-and-roll, ktorý úplne zmenil masovú kultúru USA.
Keď sa stal šampiónom, Marciano trochu poľavil v otáčkach a odmenil sa za šialený harmonogram predchádzajúcich rokov. Od roku 1953 do 1955 obhájil svoj titul šesť krát, presne len dvakrát každý rok.
Prvým zápasom bola odveta s Walcottom, ktorý sa ex-šampiónovi otvorene nepodaril. Zápas skončil o 2 minúty 25 sekúnd po údere gongu. Marciano vybil jednu zo svojich obľúbených kombinácií, ľavý hák, pravý zdvihák a Jersey Joe išiel dolu. Postavil sa pol sekundy po tom, ako rozhodca ukončil počítanie. Bol to jeho posledný zápas. Marciano takto urobil bodku za kariérou už druhého ex-šampióna.
Potom nadišiel rad Rolanda LaStarza, ktorý všetkým a všade dokazoval, že vyhral ich zápas v 1950 roku. Teraz to už nehovoril. Prvých šesť kôl LaStarza odboxoval veľmi dobre, ale v siedmom kole Marciano prelomil vývoj zápasu a ukončil ho technickým knockoutom v jedenástom kole. „Stal sa o 5000 percent lepším, ako bol," - povedal po zápase LaStarza. Tvrdil tiež, pravda, že v prehre je vinný jeho vlastný tréner a náhoda - nešťastne zblokoval jeden z Rockyho úderov po čom ho ruka prestala jednoducho poslúchať.
Pred týmto zápasom sa stala zaujímavá epizóda, ktorá presne charakterizuje vzťahy Marciano s jeho promotérom Weillom. Tréningový camp Rockyho sa nachádzal 100 míľ od New Yorku a on sa chystal dostať sa tam v malom lietadle, ktoré patrilo miestnemu hotelu. Avšak, keď už vyliezol na krídlo, Weill, ktorý sedel v lietadle ho s krikom vyhnal a žiadal, aby šampión išiel do New Yorku v aute. Zachovali sa dokonca fotografie, ako Weill školí Marciano ako riaditeľ školy školáka a ukazuje mu prstom na opodiaľ stojace auto.
Vravelo sa, že Marciano, ktorý sa v ringu nikoho nebál a v detstve a mladosti sa nebál nikoho na ulici, sa bál svojho promotéra. Ten si bral 50 percent jeho honorárov a Rocky sa nikdy nesnažil o prehodnotenie týchto podmienok. Mimochodom zrejme chápal, že bez Weilla by sa nikdy nestal majstrom sveta. V úcte Marciana k Weillovi však aj tak došlo k zlomu. Veľmi dlho ho prosil o súhlas aby sa mohol oženiť so svojou dlhoročnou priateľkou Barbarou Cousins, na čo mu Weill často v prítomnosti iných ľudí vravel : „Narúša to moje plány ohľadne tvojich zápasov." All však dobre chápal, že nemôže ponižovať šampióna donekonečna a napokon, s neochotou, súhlasil. Treba povedať, že Weill mal cit pre súpera. O niekoľko rokov sa jeho súperenie s misiss Marciano definitívne víťazne skončilo. Práve ona trvala na tom, aby Marciano opustil ring. Okrem toho, aj sám Rocky bol tak unavený z Weilla, že s ním nedokázal dlhšie spolupracovať. No to sa stalo o niekoľko rokov a zatiaľ spolupráca Rockyho s Allom stále dávala dobrú úrodu.
Keď sa porátal s LaStarzom, Marciano obrátil svoju pozornosť na ex-šampióna Ezzarda Charlesa. Ich prvý zápas sa konal 17 júna 1954.
Všetci, ktorí pochybovali, že Rockyho možno považovať za jedného z najsilnejších heavyweightov v histórii, vždy poukazujú práve na súperenie s Charlesom. Ezzard v tom čase predstavoval len mlhavý obraz svojej minulosti. Z 14 zápasov, ktoré odboxoval po druhej porážke od Wallcotta v 1952 roku, prehral tri, pričom dva z nich krátko pred zápasom s Marciano - v auguste a septembri 1953 roku. S Marcianom zviedol Ezzard taký zápas, ktorý nečakal ani sám Rocky, ani diváci. Pred zápasom boli stávky 7 ku 2 v prospech Marciana.
Začiatok zápasu bol úplne pre Charlesa. Pomocou svojej prevahy v technike, Ezzard skúsene boxoval - najmä na dištanc v priebehu všetkých prvých štyroch kôl a potom, k všeobecnému údivu, zrejme keď pocítil, že stráca rýchlosť, začal si s Marciano vymieňať údery a nevyzeral horšie od Rockyho. A to všetko pri tom, že skoro všetci, ktorí sa dovtedy snažili boxovať s Rockym takým štýlom, boli knockoutovaní.
Neskôr Marciano neraz priznal, že to bol jeho najťažší zápas v kariére. Nakoniec ho vyhral, na body, ale jeho víťazstvo sa nedá nazvať presvedčivým, čo je zrejmé z rozhodcovských lístkov. Jeden rozhodca dal Rockymu osem kôl - Charlesovi päť a dve nerozhodne, druhý osem, šesť a jedno a tretí deväť, päť a jedno.
Po tomto zápase sa veľa ľudí pýtalo samých seba: aký by bol jeho priebeh, ak by Charles bol takým ako pred piatimi rokmi, keď porazil Joe Louisa ? Skrátka, odveta bola samozrejmou vecou a konala sa presne o tri mesiace, 17 septembra 1954. Bol to fenomenálny zápas. V druhom kole Marciano poslal Charlesa do knockdownu, ale silno ním neotriasol. V šiestom kole Ezzard zranil Rockyho zriedkavým spôsobom: dvomi ľavými hákmi mu roztrhol koniec nosa a krv sa odtiaľ valila ako voda zo zle zavretého kohútika. Okrem toho, Rockymu už krvácalo ľavé obočie. Rocky mal vôbec ostré nadočnice, kvôli čomu mal vážne tržné rany skoro v každom zápase. Doteraz sa tento fyzický nedostatok nijako neodrazil na priebehu zápasov Rockyho, ale teraz sa úplne reálne črtalo nebezpečenstvo, že zápas bude zastavený a za víťaza vyhlásia Charlesa, technickým knockoutom. Možno aj sám Charles v nejakej chvíľke uveril v svoje šťastie, ale Marciano, ktorý chápal, že nemá čas sa v ôsmom kole vrhol do nezastaviteľného útoku. Charles sa duckingom vyhol ľavému háku Rockyho, ale zostal stáť na mieste a Rocky udrel sprava. Charles padol na podlahu. Vstal, ale Marciano pocítil, že je súper otrasený a nedal mu vydýchnuť. Rocky si vybral pravú chvíľu pre útok a vybil dlhú, šesťúderovú kombináciu po ktorej Charles padol znovu, tentoraz to bol knockout.
Následne Rocky odboxoval nepríliš ťažký zápas so smelým a úporným Angličanom Donom Cockellom, nad ktorým Marciano zvíťazil knockoutom v deviatom kole a potom nadišiel okamih posledného zápasu Rocky Marciano.
21 septembra 1955 sa stretol s majstrom sveta v poloťažkej váhe Archie Moorom.
V druhom kole Moore kontraúderom poslal Rockyho do knockdownu, ale to bolo všetko, čo dokázal. Marciano ho najprv potlačil svojou fyzickou silou a potom ho začal váľať po podlahe. V šiestom kole bol Moore na zemi dvakrát, potom ešte raz v siedmom a ôsmom, pričom v poslednom prípade ho od knockoutu zachránil gong.
Archie nepadal len kvôli presným úderom, ale aj kvôli únave. Jednoducho nedokázal vydržať Rockyho tempo.
Rozuzlenie nadišlo v deviatom kole. Záverečným úderom Marcianovej série bol ľavý hák, ktorým poslal Moora na zem. Knockout. Posledný v živote Rockyho Marciano.
Spolu odboxoval v ringu 49 zápasov, vo všetkých vyhral, pričom 43 z nich knockoutom.
27 apríla 1956 Marciano vyhlásil, že opúšťa ring. Podľa všetkého mal na to niekoľko dôvodov. Po prvé, jeho vzťahy s Weillom sa ocitli v slepej uličke, z ktorej nebolo východu. Navyše, s Weillom sa čoraz viac hádali žena Rockyho Barbara a jeho matka a pre Rockyho bola vždy rodina nadovšetko. Po druhé, Rocky trpel chronickými bolesťami chrbta. Po tretie, Marciana jednoducho box veľmi unavil. Jeho kariéra nebola príliš dlhá, ale veľmi bohatá. Za štyri roky prešiel púť od zle vyškoleného nováčika k šampiónovi a zostal ním po ďalšie, skoro štyri roky. Hoci to môže vyzerať zvláštne, no veľa jeho priateľov hovorilo, že Rocky sa nerád bil a viac nemal rád, keď dostával do hlavy. Rocky sa veľmi obával, aký vplyv to bude mať v budúcnosti na jeho zdravie a vôbec nechcel prežiť osud Joe Louisa a množstva iných boxerov. Ako mnohí ľudia, ktorí vyšli z biedy, bál sa k nej vrátiť, ale keď cítil, že mu to teraz nehrozí, stratil svoj hlavný záujem o box. Napokon, viac už nemal čo v ringu dokazovať. Všetko čo mohol, dokázal.
Po odchode z ringu Marciano zostal hviezdou, pričom jeho sláva dokonca rástla. Iní šampióni prichádzali a odchádzali, ale len Rocky zostal večne neporazený. Marciano sa panicky obával krachu, ako obrovské množstvo boxerov pred ním, no to sa nestalo. V začiatkoch pravda, nešťastne vložil pekný balík peňazí do akéhosi pochybného biznisu, ale dokázal sa z toho poučiť, viac sa to nestalo. Žiadne obrovské zisky nemal, no zarábal viac, než dostatočne.
Po celý svoj život až do posledného dňa bol Marciano obklopený nielen láskou, ale zbožňovaním. Neporazený - takým zostal pre mnohých Američanov stelesnením ich neporaziteľnej krajiny. Ale len v tom to nebolo. Milovali ho nielen ako šampióna, ale aj ako človeka. Nate Fleischer, vydavateľ časopisu „The Ring", ktorý vôbec nie je štedrý na komplimenty, vždy, keď išla reč o Marciano, sa nedokázal zastaviť: „Nikdy zo seba nerobil najväčšieho majstra. Rocky bol skromný, vychovaný, vynikajúci človek, veľkolepý bojovník, smelý protivník, výborný manžel a oddaný otec." Také hodnotenie si treba zaslúžiť.
Tak on aj žil, ako by chceli mnohí, obklopený láskou a úctou a zdalo sa, že jeho život bude veľmi dlhý. Ale... Žiaľ, láska k lietaniu na malých lietadlách sa stala Marcianovi osudnou. 31 augusta 1969, tesne pred svojimi 46 narodeninami sa Rocky na jednom z nich zrútil. Amerika plakala.
Prešlo skoro 30 rokov, pred tým, než začali hovoriť o niektorých nepekných stránkach jeho živoata. Pričom si netreba myslieť, že to boli nejakí zlí, bulvárni novinári, ktorí vyhrabali odniekiaľ akési veľké tajomstvá. Nie, všetko, o čom začali písať v polovici 90 rokov ľudia, ktorí sa s Marcianom poznali za jeho života, ho veľmi dobre poznali aj v 50-tych. Sláva Rockyho bola jednoducho tak veľká, že sa o tom snažili nerozmýšľať. Táto sláva stačila ešte na 20 rokov po jeho smrti. A potom sa jazyky rozviazali.
Nedá sa povedať, že by obraz Marciano bol očiernený. Nie, len trocha vybledol, ale aj to veľmi mnohých nahnevalo.
Najnevinnejším z jeho priehreškov bolo zistenie, že bol neobyčajne lakomý, pričom sa nedá hovoriť o obyčajnej skúposti, ale o niečom patologickom. Nejakou jeho nevysvetliteľnou vášňou bolo, že zbieral 100 dolárové bankovky, ktoré dával do balíčkov a schovával. Väčšiu časť týchto balíčkov po jeho smrti nenašli. Ešte bol aj fantastickým „darmožráčom" - ak ho niekde pozvali, principiálne išiel bez peňazí, čo je v Amerike neprípustné. Keď prišiel čas platiť, Rocky sa usmieval, pozeral do strany a robil sa, že sa ho to absolútne netýka. Taktiež sa dalo očakávať, že nebol až taký výborný manžel, ako písal Nate Fleischer. A znovu nie je rečo o klasických neverách, ale o úplne dvojtvárnom živote. No to sa však týkalo len jeho samotného a jeho ženy, ktorá trpela.
Amerikou otriaslo niečo iné - spojenie Marciano s mafiou, ktoré, hoci je to divné, vôbec neskrýval, ale o ktorom sa viac menej nehovorilo. V tom čase bol prakticky každý Američan talianskeho pôvodu, ktorý sa dostal „hore" odsúdený na kontakty s mafiózami, alebo, ako ich nazývajú v Amerike - mobsterami.
Avšak v prípade Rockyho ide znovu nie o náhodné kontakty. Marciano investoval veľké peniaze do úžerníckého biznisu. Americká mafia vždy mala celú sieť úžerníckych kancelárií, ktoré požičiavali obrovské sumy na krátky čas za veľmi veľké percentá, napríklad dealerom drog, ktorí nemohli dostať úvery z bánk za výhodnejších podmienok. Rocky veľmi dobre vedel, kam idú jeho peniaze.
V roku 1968, rok pred smrťou mal Marciano veľmi vážne problémy s daňami, spojené s investíciami Rockyho do biznisu jeho známeho, významného výpalníka, Perino DiGravio. Rocky chcel k nemu ísť autom do Clevelandu, v Ohio, kde Perino žil, keď sa dozvedel správu, že DiGravio zabili na golfovom ihrisku.
Na začiatku roku 1969 Marciano navštívil vo väznici umierajúceho slávneho mobstera, Dona Vito Genovese, ktorý na rozlúčku povedal Rockymu veľmi významné slová: „Mnohí z nás urobili v živote veľa zla, ale ty si bol naša hrdosť."
Neprislúcha nám zrejme viniť Marciano za to, že neodmietol byť hrdosťou zločincov. Možno to bola nevyhnutnosť, ale zmieril sa s ňou akosi ľahko. Rocky sa napríklad priatelil s Francom Carbo, známym mobsterom, ktorý spolu s iným týpkom, menom Blinky Palermo kontroloval praktický celý boxerský biznis mafie. Rocky pozval Carbo k sebe domov a jeho matka, ktorá ani netušila, kto je pred ňou, sa opýtala, ako stará talianka rozprávajúca s mladým mužom: „Frankie, ako si zarábaš na život?"
Odpoveďou na jej otázku bol hromový rehot jej syna a priateľa. Keď sa dosýtosti nasmiali, voľačo jej navyprávali, ale mama Marchegiano pochopila, že sa dotkla akejsi témy o ktorej sa nehovorí, hoci podľa všetkého jej asi nedošlo, prečo sa tak smiali.
Pochybnosti o tom, či bol Rocky až tak veľký ako šampión, alebo mal jednoducho šťastie narodiť sa v správny čas, keď nebolo toľko iných silných heavyweightov, existovali ešte v čase, keď boxoval a s rokmi len zosilneli. Marciano len s veľkými problémami vyhral nad upadajúcim Ezzardom Charlesom, ktorý ani nebol považovaný za naozajstného heavyweighta. Spomedzi jeho protivníkov nebol ani jediný boxer extra triedy, ak nepočítame Joe Louisa a Jersey Joe Wallcotta. Okrem toho, ako si pamätáme, sám Marciano nemal absolútne žiadne ilúzie ohľadne svojich šancí v zápase proti Joe Louisovi v jeho najlepších rokoch.
Je veľmi pravdepodobné, že z tých šampiónov, ktorí boli pred ním aj po ňom, by ho najmenej desať ľudí porazilo, ale v reálnom živote aj tak zostal neporazeným.
Z knihy Alexandra Belenkogo „Veľkí šampióni"
