Zápas s prorokom Larrym

Všetko sa začalo na zápase s vynikajúcim ex-šampiónom Larry Holmesom, ktorý sa konal 22 januára v Atlantic City. Presnejšie, všetko sa začalo pred zápasom, pretože Holmes, ktorý nikdy nebol zaujímavým rečníkom, zvlášť na pozadí Muhammada Ali, nečakane prehovoril a tak ako to býva s mlčanlivými ľuďmi, nebolo ho možné zastaviť.

„To ja vojdem do histórie a nie Mike Tyson. On vojde do histórie ako sukin syn. Dokonca aj keď ma porazí, nakoniec aj tak zničí sám seba" - túto frázu v rôznych obmenách Larry opakoval skoro na každej tlačovej konferencii, a po každý raz ju hovoril s väčšou zlobou. A každý raz ešte dopĺňal : „Skončí v base."

Mnohí nechápali prečo to robil. Už to že sa Holmes vo svojich 38 rokoch, po dvojročnej pauze rozhodol vrátil do ringu a stretnúť sa s najsilnejším protivníkom svojho života sa zdalo ako veľká hlúposť, a on sa ešte, ako to vyzeralo rozhodol doviesť Tysona pred zápasom do šialenstva. Všetci si ešte pamätali, aké následky malo podobné chovanie pre Tyrella Biggsa. Ale Larry sa nemohol, alebo nechcel zastaviť a stále len rozprával, rozprával, čím vyvolával veľký záujem o zápas. Nakoniec nadišiel deň, keď mal niesť za svoje slová zodpovednosť.

Prvé kolo nevyvolalo u fanúšikov Holmesa optimizmus. Bola to živá ilustrácia známeho výroku Joe Luisa : „Môže behať, ale neschová sa.".

Holmes rýchlo ustupoval dozadu, často s jednoducho vytiahnutou rukou vpred a Tyson kľudne a metodicky išiel vpred, alebo, presnejšie za ním a bolo jasné, že to nebude dlho pokračovať. Ak sa mu podarilo skrátiť vzdialenosť, Holmes hneď klinčoval, ale Železný Mike ukázal, že si dobre osvojil skúsenosti zo zápasov so Smithom, Tuckerom a Biggsom. Teraz sa vytŕhal z klinča a nečakal, kým rozhodca rozdelí spojenú dvojicu a pretože bol fyzicky oveľa silnejší, ako Holmes a aj mladší, Larryho to veľmi vyčerpávalo. Druhé kolo bolo veľmi podobné prvému a v treťom sa Holmes zaktivizoval. Jeho jab nadobudol ostrosť a z času na čas zapájal k kontraúderom pravú ruku. Sála ožila, v očakávaní, že ex-šampión urobí ešte niečo a Tyson pochopil, že jeho čas teraz príde. Po zápase Mike charakterizoval tento moment zápasu takto: „Skúsil udierať ľavý jab a sála ožila a zašumela. Keď začala utichať, Holmes hneď pridával. Bol na vodítku svojej samoľúbosti. A ja som pochopil: no teraz dostaneš."

Tretie kolo skončilo mohutným úderom Tysona sprava, ktorý „podkosil" Holmesa, ale Mike nemal čas aby využil tieto plody svojho úspechu. V štvrtom kole sa Holmes zaktivizoval ešte viac. Možno uveril, že má nejakú šancu a možno sa len zo zúfalstva vrhol do útoku. V zápase s mladým Tysonom aj to, ak si pred ním nebehal ako zajac sa považovalo za útok. Holmes sa väčšinou, tak ako predtým bránil jabom z ústupu, ale niekedy sa zastavoval a pridával ešte úder sprava. Slabý a nesmelý, no predsa len úder. Zrejme si pred zápasom pozrel veľakrát záznam prvého zápasu Ali s Listonom. V každom prípade, spôsob vedenia boja navádzal na také myšlienky, zvlášť keď začal spúšťať ruky, ako Muhammad v mladosti. Larry naozaj sem tam v tomto zápase pripomínal Aliho, ale nie toho z roku 1964, ale Aliho z 1980 keď sa 38 ročný Muhammad vrátil do ringu, aby sa stretol práve s ním. Holmes vtedy veľmi dobre vedel, že Ali to nemal robiť, ale ktovie prečo to nevedel o sebe.

Na konci prvej minúty štvrtého kola Tyson na okamih pritlačil Holmesa k lanám a udrel pravý na telo a ľavý hák na hlavu. Holmesa „podkosilo" a zrejme v tom momente sa v ňom čosi zlomilo. Možno vtedy definitívne pochopil, že dnes nevyhrá. O 20 sekúnd sa Tysonovi podaril mocný ľavý hák. Holmes znovu začína klinčovať pri každej príležitosti. V polovici kola Tyson vybil dvojúderovú kombináciu, ktorá sa nedá nazvať inak ako malé umelecké dielo. Udrel ľavý jab, ale nie na Holmesovu hlavu - do jeho ľavej ruky, ktorá zakrývala hlavu, odrazil ju do strany a úplne otvoril Holmesovu tvár pre svoj úder, ktorý okamžite nasledoval. Larry sa zvalil celou svojou nemalou váhou na chrbát. Je zázrak, že po takom knockdowne ešte vstal. O tom, že tento zápas skončí v tomto kole už nikto nepochyboval. Mike pochopil, že má zápas vo vrecku a so želaním všetko rýchle skončiť sa vrhol do trocha zmäteného útoku, ktorý napriek tomu skončil veľmi presným hoci trocha dlhým úderom sprava. Holmes spadol na bok, odvalil sa na stranu a znovu vstal. Pravda, len čo sa dvihol na nohy, odrazu stratil rovnováhu a padol by znova, ak by sa neoprel chrbátom o laná. Do konca kola zostávala ešte minúta. Tyson znovu vybil dlhú sériu, presnejšie, bol to už nepretržitý útok. Nasledoval úder za úderom. Mike udrel dobrý hák zľava a pravý cross, potom ešte mocný úder sprava. Ale Holmes stále stál. Teraz, keď sa to najhoršie už stalo, bál sa Tysona menej. Mike vybil ešte dva pravé crossy, ľavý hák a znovu cross. Holmes stál.

Blížil sa záver kola a zdalo sa, že Larrymu sa podarí nemožné - odstáť toto kolo do konca. Ale zázrak, ako to už býva, nenastal. Tyson pritlačil Holmesa k lanám a udrel neuveriteľne silný pravý cross. Ak by nebolo lán, Holmes by určite padol, ale na svoje nešťastie zostal na nohách. Tyson nestrácal čas, cítil že treba veľmi málo. Vybil ešte jednu, poslednú sériu, ktorú zavŕšil pravým crossom, ktorý už Holmes neustál. Padol na chrbát a rozhodca zastavil zápas, ani nezačal počítať. Správne. Bol to knockout.

Holmes sa s tým nezmieril, hoci mal ťažkosti čo i len sa pohnúť. Povedal rozhodcovi: „Nechajte ma vstať." Keď pochopil, že sa odtiaľ pomoci nedočká, obrátil sa na lekára, ktorý vskočil do ringu: „Prosím Vás, pomôžte mi vstať." Odpoveďou bolo ticho. Vtedy sa Holmes obrátil na svojho trénera Richie Giachetti: „Richie, zdvihni ma z tej čertovej podlahy." Holmesovi nakoniec pomohli vstať. Hneď ako sa oklepal, vydal sa do rohu k Tysonovi a povedal odpočívajúcemu Mikovi: „F..k you, si veľký šampión."

„Ďakujem, - odpovedal Tyson. - Ty si tiež veľký šampión."

Po zápase sa na všetko, čo hovoril Holmes do stretnutia s Tysonom, rýchlo zabudlo. Koho zaujíma, čo povedal neľútostne porazený bývalý šampión? Spomenuli si na to o mnoho rokov, aj to nie všetci. A o inej historke rozprávali dlho, pričom po každý krát, čo ju opakovali, znela legendárnejšie.

Po ceste do ringu Mike, rozcvičujúc sa, udrel pravou rukou do steny z oceľových profilov, vyplnených vrstvou sadry a omietnutej z oboch strán. Jej hrúbka bola približne dva centimetre. Po Tysonovom údere, ktorý dopadol presne medzi profily sa táto nie príliš pevná konštrukcia rozbila a päsť v rukavici vyletela na ulicu. Vynikajúci korešpondent časopisu „Sports Illustrated" Peter Putnam opísal túto scénu takto: „voľakto, kto to videl povedal -„O bože! - a Tyson hlasom chlapčeka, ktorého chytili pri krádeži rohlíka povedal „Prepáčte". Fotografia tej diery v stene, ktorú urobil Tyson, kolovala celou svetovou tlačou. Železný Mike sa definitívne stal živou legendou.

O nejaký čas po zápase Holmes povedal ešte jednu vec, ktorej si vtedy nevšimli, ale pripomenuli si ju o niekoľko rokov : „Ako všetci málo urastení heavyweighti s krátkymi rukami, Tyson rýchlo zhorí. Musí vydávať príliš veľa energie, aby sa dostal k súperovi."

A. Belenkij „Velikie championi"